Tábor padlých žien – film a kniha (+TV)!

FILM: Tábor padlých žien (1997)

KNIHA: Tábor padlých žien (BALÁŽ, Anton)

Pozerá na pomaly sa vzďaľujúce dievčatá, najmä na tú nižšiu, ktorej texasky, ukončené dolu veľkými zipsami, tesne obopínajú stehná a pekný zadok. Kráča tak, akoby si uvedomovala, že muži práve ten zadoček oceňujú ako jej prednosť. Druhé dievča, vyššia hnedovláska s dlhými vlasmi, sčesanými teraz do vysokého a tuhého uzla, zaujme Romana len tak normálne, ako vedia zaujať mužov neznáme ženy. Pohne sa za nimi.

(…) vždy sa motali v uličke nejakí chlapi v širákoch na očiach a montgomerákoch, a keď sa niektorá priblížila k domu, len cez zuby precedili: Zmizni, štetka, lebo vyfasuješ na holú! a každú hneď zvedavosť prešla.

Carmen sa až teraz upokojí: až ked sa môže zadívať na svoje dlhé, pružné nohy, tancom dokonale vytvarované stehná, ich neporušenú vonkajšiu i vnútornú krivku, hodiť pohľad aj na svoj zadoček a uistiť sa, že to hlavné má v poriadku. Rovnaké pocity, kým sa nenavlečú do erárnych nočných košieľ, ktoré im ušili v dielni z barchetu a v ktorých sa zasa premenia na neženy, prežívajú zrejme aj ostatné. Chvíľočku, len v podprsenkách a zväčša borde- lových nohavičkách, zostávajú preto obnažené a zatiaľ ešte s potešením si prezerajú svoje telá. Od mladého osvetára sa dozvedeli, že to boli ich, už bývalé, pracovné nástroje a v tábore postupne prídu na to, že je ich možné používať aj na vznešenejšie ciele. Carmen sa z toho len smiala. Ale čo ked sa tu naozaj dožije aj zimy a telo pod barchetovou košeľou už nebude oplývať vzrušujúcimi krivkami, aby jeho majiteľka mala šancu presadiť sa v konkurencii, ktorá vraj teraz panuje v americkej zóne. Carmen na to radšej nechce myslieť.

Nastane pauza. Carmen si zasa musí pritiahnuť na brucho krátku bundu. Plažák akoby si to až teraz všimol.

— Akosi ti ten úbor nepasuje. Ale kto si to zaslúži, môže aj v tábore chodiť v civile. Dobré, nie?

— Nevedela som o tom, — ticho povie Carmen.

— Môžeš začať rozmýšľať, čím by si si to ty zaslúžila. Alebo môžeme popremýšľať spolu, času máme dosť.

— Ja musím ráno o šiestej nastúpiť do dielne. A majstrová je prísna.

— Áno? Pozrime, aká úderníčka za tri dni. Ako sa tu všetci hneď polepšia. Nejaký škrabák by tomu uveril. Hm...

Plažák si začne Carmen dôkladne prezerať, pohľad mu najdlhšie utkvie na jej stehnách. Carmen ich inštinktívne zovrie, aby sa oslabila ich vonkajšia krivka, ktorá je aj v hrubých nohaviciach, a v noci a pre nejakého nadržaného chlapa, dosť provokujúca.

— Takže ty by si rada odišla.

— Ak môžem ...

A pretože Plažák nepovie nič, Carmen začne vstávať.

— Sadnúť, štetka! — zreve odrazu Plažák a zasa udrie dlaňou po stole. — To by si sa lacno vyzliekla zo svojej nemravnej minulosti. Až budú tieto židovské handry visieť na tebe ako na strašiakovi, ako na tých židovských šiksách, keď už žiadny pracháč nebude mat chuť odbaviť sa medzi tvojimi stehnami, potom ti uverím. A teraz sa porozprávame inak. Sú aj iné argumenty ako získať informácie, nemusia pritom ani šušťať doláriky. Pozri!

Plažák trhnutím otvorí jednu zo zásuviek stola a Carmen vidí, že sú v nej poskrúcané čierne hrubé šnúry. Plažák jednu schmatne a začne si ju navíjať na svalnaté predlaktie. Carmen sa díva, namiesto strachu sa z nej začne drať akési začudovanie, narastá v nej pocit čohosi nepravdepodobného, stupňuje sa pri pohľade na Plažákovu tvár, ktorá jej odrazu vôbec nepripadá desivá, je to tvár hlúpeho dedinského Jana, ktorý chce každého len strašiť. Zároveň si uvedomuje, že žiadny dedinský Jano pred ňou nesedí, dozvedeli sa, že chodí do Ilavy mrzačiť ľudí, zversky ich mláti a — aj tak, zlyhávajúcim hlasom, ale predsa nezadržateľne povie:

— Nevedela som, že tu poskytujete aj masáže. Nebola by som si jednu doviedla so sebou.

Plažák ustrnie v pohybe. Aj ruka, obalená šnúrou ako škrtidlom, mu prekvapene capne na stôl. Ale ohromenie trvá len okamih. — Ty štetka! — zreve Plažák, skočí k nej, schmatne ju za vlasy. Strašne ju to zabolí. Prudko mykne hlavou, bolesť jej udrie do mozgu. Podarí sa jej obrátiť, ale vzápätí pocíti na pleci šľahnutie, ktoré jej až vyrazí dych. Po druhom švihnutí šnúrou po chrbte len otvorí ústa a zvezie sa na stoličku. Počuje hlasný Plažákov dych, uvedomí si, že aj ona tak hlasno, drsno dýcha. Vtedy sa odrazu rozletia dvere na kancelárii. Stoja tam dvaja pripití žandári.

Odrazu je jej na omdletie. Už ledva stojí na nohách, kým príde rozospatá dozorkyňa a pustí ju dnu. Popamäti zamieri uličkou k svojej prični. Ria ju čaká, šeptom sa jej pýta, či je v poriadku. Carmen nemôže nič povedať, lebo by sa rozplakala. Chce si vyzliect táborovú blúzu, ale tá sa jej prilepila na plecia. Len zástene od bolesti. Ria všetko pochopí, opatrne začne Carmen vyzliekať. Jemnými masérskymi prstami jej hmatá po chrbte. Carmen sa strhne, Ria ju dotykmi upokojuje. Potom sa jej začne dotýkať perami — sú to cudné, hojivé dotyky. Carmen sa jej schúli do náručia a dusivo sa rozplače.

— Ja vám verím. A nielen to, viete, že oceňujem vašu robotu v ženskom oddelení, kde sa tiež nedá niekedy zaobísť bez nejakého toho tvrdšieho výchovného prostriedku ... pri tých potvorách.

(…) odteraz už nebude schopný dívať sa na ne tak pohŕdavo, začne byť možno zvedavý na ich stehná a rozkroky, chlapskými rukami vymiesené zadky. (s. 66)

To sú veci, žasne Ria. Všetko je aj pre ňu také neuveriteľné. Chodila do lokálov obdivovať Carmen, nikdy sa jej neodvážila ani prihovoriť, a teraz sú spolu od rána do noci, v táborovej práčovni, kam ich vyšupovali z dielne, môže pozorovať jej ušľachtilé telo, potom, keď sa im podarí utiahnuť kdesi do kúta, sa ho aj dotýka, a to bez pocitu studu či viny, pretože Carmen ju sama poprosila, aby jej dávala masáže, ktorými by si udržala aj v tomto pekle svoju postavu. Nežne ošetrovala aj jej zošľahaný chrbát a zadoček. Tiež znenávidela Plažáka. Ale namiesto strachu, ktorý stále ovláda Carmen pri pomyslení na ďalší výsluch, namiesto zdesenia pri predstave kábla ovíjajúceho sa na Plažákovo svalnaté predlaktie, sa v nej zrodila akási nepochopítelná zvedavosť, čosi uväznené v jej tele, čo doteraz dávala len do súvislosti so svojou zahanbujúcou vášňou ku koňom, akoby sa začalo nezadržateľne drať na povrch; predtým to, len tušené, otupovala tabletkami, ale teraz... Čaká na pozvanie na nočný výsluch? Áno, áno. Odviedla by pozornosť od Carmen a...

Jej nádherná tanečnica o týchto Riiných úvahách nemá ani tušenie, a tak keď naozaj raz večer príde dozorkyňa, položí jej odzadu ruku na plece, opýta sa: Ty si Eichardová? Carmen naľakané zašepká: — Ria, maličká moja! — a dovolí si ju pred dozorkyňou objať.

— Neplaš sa, — povie Ria pokojne a poberie sa za dozorkyňou.

Na táborovom apeli horí cigánska vatra, odblesky plameňov padajú na košiny vozov. Ria prekvapene zastane. A hneď ňou prenikne známa vôňa uznojených koní, zachytí aj pach žrebca. Rýchlo ho začne hľadať pohľadom. Pocíti prítomnosť žrebca ešte určitejšie, celým telom.

(…)

Ak chceš, vycikaj sa tu! reaguje na náhlu triašku jej tela dozorkyňa. Ria len pokrúti hlavou.

Plažák má zasa vyhrnuté rukávy na vojenskej košeli, jeho svalnaté predlaktie spočíva na stolovej doske, teraz sa lesknúcej od svetla rozžatej nočnej lampy. Povie dozorkyni, aby ich nechala, ponúkne Rii možno tú istú stoličku, na ktorú sa posadila aj Carmen, a pred ňou iste mnoho iných táborových mužov a žien, a začne listovať v jej spise.

Ria nemá strach, jasne si uvedomí, že celé tajomstvo takéhoto výsluchu spočíva vo vyvolaní strachu z bitia a trýznenia, z obavy pred fyzickou bolesťou a rovnako možno aj z toho, že bolesť človeka donúti urobiť či povedať veci, ktoré mu navždy zoberú ilúzie o ňom samom. Bolo by sa to stalo aj Carmen?

Plažák pomaly dvihne pohľad.

— Si Ria Amala Eichardová? Slobodná, dvadsaťosemročná. Masérka so samostatnou živnosťou na Sedlárskej šesť. Sedí? Zaradovacia komisia zistila, že živnosť riadne nevykonávaš, venuješ sa radšej koňom, celé dni vysedávaš v konskej stávkovej kancelárii, kde vsádzaš na klusákov odrazu aj päťtisíc korún. Prišli k záveru, že si nenapraviteľná hazardná hráčka a celkovo mravne spustlá osoba, zaobstarávajúca si peniaze asociálnymi spôsobmi. Dostala si dvadsaťštyri mesiacov. Komisia navrhla národnému výboru, aby ti zrušili aj užívacie povolenie na byt. Ale to ťa teraz nemusí trápiť. Kým sa vrátiš do mesta, budú zrušené aj takéto nemravné živnosti.

Plažák odsunie od seba Riin spis, zatvári sa pritom dosť štítivo. Potom sa prvý raz pozrie na Riu priamo. Má trocha vodnatý pohľad.

— Ty si sa teda zamilovala do koní.

— Áno. Mám ich radšej ako ľudí. Sú ušľachtilejšie a viac ma preto aj vzrušujú.

— Preto si na ne vsadila také veľké sumy. V pokútnych stávkových kanceláriách.

— Za pokútne ste ich vyhlásili vy.

— Kto vy?

— Vieš kto vy.

— Ále, ty mi tykáš?

— Môžeme si vykať... aj keď je to vraj buržoázny prežitok. Mali sme o tom desaťminútovku.

Desaťminútovka Plažáka trocha vyvedie z konceptu. Na chvíľu si zasa pritiahne jej spis a nazerá do neho. Ria sa cíti povzbudená.

— Vídali ťa často aj na Štukovej, v hostinci a tančiarni U Partizána. Chodievala si tam za juhošskými námorníkmi?

— Chodila som sa pozerať na jednu tanečnicu.

— Na Carmen Hojčíkovú?

— Áno, na ňu. Výborne tancuje španielske tance a má aj senzačné telo. Je svalnatá ako mladé žriebä, s dlhými, aj ked trocha nervóznymi nohami, malými pevnými prsníkmi, ktoré sa jej pri tanci nenatriasajú, so správne vášnivým zadkom. Trocha exhibicionistka — ako všetky tanečnice, baletky a modelky a herečky. Ked som nemala možnosť dívať sa na kone, chodila som obdivovať dokonale stavané ženy.

— Ty nemravnica, — ohúrene, zaskočené, aj vzrušene povie Plažák. — Ty si musela v tom svojom salóne vyvádzať ...

— Isté veci môžu robiť len isté typy, nie?

— Ako to myslíš? — napne sa hneď Plažák.

— Ty vieš, ako to myslím, — povie pomaly Ria a cíti, že teraz sa musí pozrieť Plažákovi do očí a nesmie sklopiť zrak. Urobí to. Plažák po chvíli, v akomsi úhybnom manévri, hodí pohľad na neurčitý bod na svojom stole. Ria si uvedomí, ako tuho má stiahnuté stehná, ich vnútorné strany sa dotýkajú po celej línii, čo je znak vrcholného vzrušenia. Aj to ju povzbudí, pocíti v sebe hazardnú odvahu.

Plažák zneistel, a tak na ňu hrubo, ale nešikovne vypáli:

— Takže si dobre poznala titovskú agentku Carmen. Odpovedz!

Ria sa hlasno, provokujúco rozosmeje.

— Tým si ju teda vystrašil? Nemohla som z nej ani dostať, či si z nej urobil Titovu agentku, alebo aj agentku CIC.

— Tak ty si vedela, že je to agentka a ... už to neodtajíš! — povie dosť nelogicky Plažák. Veľkú ťažkú ruku položí na jej spis a dodá nasilu veselo: — A bude to hneď aj v protokole. — Pozrie na Riu, aby zistil, ako to na ňu zapôsobilo. Stretne sa s jej posmešným pohľadom.

— Ste smiešni. Vieš, že Carmen je práve taká veľká špiónka CIC-u, akú ty máš veľkú cicinu. Ženy, ktoré najprv takto vyľakáš, nestoja potom v posteli za veľa. Okrem toho by si zistil, že Carmen nie je žena podľa tvojho vkusu, je skôr na pozeranie. Pokús sa dostať radšej mňa.

— Čuš, ty hnusná štetka! — zreve Plažák. Vyskočí od stola a cúvne k oknu, akoby sa chcel zahnať k poriadnemu úderu.

Ria pomaly vstane, stehná sa jej chvejú.

— Chceš si pozrieť moje stehná? Keď som robila masáže telo na telo, mojich zákazníkov vždy strašne vzrušovali, stačil im pohľad na ne, aby zvädli. Chceš si to aj ty vyskúšať? Stačí poprosiť. Alebo nemáš odvahu, Plažáčik?

Plažák ešte viac cúvne, nehybne pozerá na jej ruky, veľmi pekne formované ruky skúsenej masérky. Tvár mu dostane akýsi tupý, zastretý výraz. Ria cíti, že v ňom začala provokovať zviera, aké je možno aj v nej, ale nedovolila mu prebudiť sa, aby neublížilo, zraňovala len seba roky narastajúcim vnútorným tlakom, ktorý ju doviedol k práškom a nádhernej vášni pre dostihové žrebce. Uvedomí si, že teraz môže spoznať svoje tajomstvo, táto chvíľa ju môže telesne oslobodiť. Zasunie si jednu ruku pod gumu nohavíc, brušká prstov sa dotknú hladkého podbruška, potom nohavičiek, zostúpia do nich, ešte nižšie, kde sa už začína nitka kučier, rozširuje sa do vlhnúceho trojuholníka a... Zachveje sa, pristaví ruku, pozrie na Plažáka. Strach a neznesiteľná zvedavosť sa v nej premiešajú, prerývane povie:

— To obliekajú do uniforiem bársakých impotentov?

— Nie! — zreve odrazu Plažák. — Urážať beztrestne našu bezpečnosť nebudeš, ty štetka!

Plažák skočí k zásuvke stola, prudko ju otvorí, schmatne pripravenú šnúru.Ria sa pomaly obráti.

— Radšej sem, to sa ti bude viac páčiť, — a pomaly si začne sťahovať cez boky nohavice. Plažák sa zaženie. — Tak nie, jemnejšie, jemnejšie, z toho je väčší pôžitok. No... — povzbudí ho Ria zachrípnutým hlasom a pred Plažákom sa vynoria jej krásne zaokrúhlené stehná a úzke biele nohavičky, ešte z masérskej výbavy, na zadku celkom napnuté, olemované modrou čipkou.

— Ty diablica, — zachrčí Plažák, kábel mu vykĺzne z ruky a on sa celý zapotáca. Obaja sú chvílu ako omráčení, Ria takmer cíti potrebu oprieť sa o jeho mohutné telo. Ale na chodbe sa ozvú nejaké kroky.

— Obleč sa, došlaka, — rýchlo povie Plažák, a pretože Ria sa nevie rozhýbať, skočí k nej a začne jej vyťahovať nohavice, ťahá jej ich cez široké boky a ruky sa mu trasú. Ria cíti na tele jeho ručiská, nechá sa mu obliecť a sotiť na stoličku. Ozve sa krátke zaklopanie, za jej chrbtom sa otvoria dvere, akýsi hlas sa opýta: Ešte pracuješ? Tak pardon! a dvere sa zasa zavrú. Plažák sa zvalí na stoličku.

— Tak ty si ma chcela skompromitovať. Takto ste si to vymysleli, vy kurvy. Toto sú tie vaše kurevské spôsoby. Takto ste vy znemravnili milióny chlapov, celú armádu statočných otcov rodín. To mi ešte zaplatíte.

Plažák má tvár tupú, akoby vyfackanú.

— Môžeš odísť. No choď a počkaj pri bránke na striedanie stráží.

Ria sa nevie dvihnúť zo stoličky. Pocíti akési sklamanie.

— Tak zmizni, zmizni! — skríkne Plažák, skočí k nej a vyšmarí ju na chodbu, až Ria padne na špinavú zaolejovanú dlážku. Chvíľu si posedí na zemi, všetko je skoro ako sen. Potom sa začne zbierať zo zeme.

A práve vtedy sa mi dostala do rúk knižka Napsugár kisasszony, ženy, keď ju čítali pri varení, tak presáľali od sĺz polievky a pripaľovali zápražky, že boli potom z toho riadne domáce világoše, ale neskôr aj nemanželskí pangharti (…)

Lampárky z nočnej zmeny Carmen už netrpezlivo vyčkávajú. Sú to dve dobrosrdečné dedinské ženy, ktoré pochodili so svojimi mužmi belgické a francúzske bane a sú aj tu doma. Majú Carmen rady a aj ju ľutujú, lebo im vždy navypráva, ako ich v tábore trýznia po nociach — a preto sú vždy šťastné, ked sa ráno vôbec objaví a že nie je zmlátená. Hlbokým dojmom na ne zapôsobilo, ked im ukázala fialové klobásy po Plažákovom kábli na chrbte a zadku. Aj sa prežehnali, lebo sú velmi pobožné, a potom s úľavou poznamenali: Aspoň ta nie po hlave, Karminka. Oni deti po hlavách tiež nikdy netlčú.

— Ach, ty potvora prešibaná prešporácka! — zalichotí jej Vendrický a od kováčskeho kladiva stvrdnutými, ale už studenými rukami ju pocápe po zadku.

A zasa Carmen, ktorá má už celkom málo času, prikročí k Cukrikárkinej posteli a stiahne z nej jediným šklbnutím deku. Zistia, že Cukrikárka naozaj spala, dokonca podľa príkazu číslo tri, lebo košeľa sa jej v spánku vyhrnula až pod pazuchy, a ich ešte ospaté oči sa neveriaco dívajú na jej veľké ružové bombardiaky. Hned pochopia, prečo Cukrikárke v poslednom čase tak narástol zadok, aj kde sa môžu nachádzať všetky tie drobnosti, ktoré sa im začali na baraku strácať.

— Už vstávam, pani veliteľka, — zahundre ešte so zatvorenými očami Cukrikárka. Keď ich otvorí a zistí svoj omyl, uvidí všetky tie upreté oči a už zlé tváre, ktoré na ňu pozerajú, prudko sa na posteli posadí a usiluje sa stiahnuť si dolu košeľu.

— Ty stará zlodejka! — precedí cez zuby Carmen. — Dolu gate!— zvrieskne odrazu a pretože je presvedčená, že by musela odísť z baraku, skôr ako ju Cukrikárka poslúchne, skočí k nej a začne jej sťahovať bombardiaky. Cukrikárka je taká zo všetkého vyjašená, že ani nestihne stisnúť stehná a pokrčiť kolená a ženy ju už vyzliekajú. Nie sú ani tak ohromené tým, že hneď našli brošňu, ale že v bombardiakoch sa našli okrem iného tri americké žuvačky, tri americké trc gumy, dvoje nylonky z prídelu UNRRY, dva balíčky nemeckých žiletiek, niekoľko nepoužitých vložiek a jedna zámka na skriňu, krém na topánky, lístky na cukor a kúsok hrubej, dobre zašpicatenej ceruzky. Pravdupovediac, špicatá atramentová ceruzka ich tak ohromila, bola to taká zvrhlosť, o akej ani na Vydrici nikdy nikto nepočul, že Cukrikárka sa zo všetkého len-len že nedostala celkom poľahky — zhabaním majetku. Potom si ale niektorá spomenie, že ceruzkou sa dá aj písať. (…)

— Mala si zostať v tom kláštore. Čo si si myslela, že o čo prídeš, keď nebudeš poznať chlapa? Dám ti injekciu, ale keď ti to od nej neodíde, už ti nemôžem pomôcť. Ten pes Plažák po mne stále pasie a ja kvôli nejakej... prichystaj si zadok, — a Zigmund jej doň po chvíli vrazí injekciu. Bolí to, štípe to, ale Ernička sa šťastne usmieva. Je dojatá Zigmundovou dobrotou. Škoda, že má taký malý zmysel pre ženy.

Roznežnenie pre Zigmunda u nej ešte trvá, keď sa vo dverách ordinácie objaví Chomič vo svojom neodmysliteľnom skampole. Ernička sa schová za zástenu.

— Už sa prebrala? — počuje starostlivú Chomičovú otázku.

— Bohužial, — odpovie Zigmund, ale Ernička sa za to na neho nehnevá. Ba ani keď doloží: — Ale na bruchu má ešte modrinu. A do zadku som jej práve vrazil jednu konskú injekciu, tak ani po ňom ju ešte neplieskaj.

— No dovoľ! — strašne pobúrené zvolá mladý osvetár a Ernička si musí priložiť dlaň na ústa, aby sa nerozchichotala. — Prišiel som za ňou z poverenia veliteľa tábora. — pokračuje vážne Chomič, — lebo s ňou máme špeciálny agitačný plán.

(…) ľutujú ju, že taká mladá už zostala bez chlapa. A starý Vendrický sa jej nemôže v dielni každé ráno ani dočkať, aby si mohol pred ňou zaspomínať na všetky vdovičky-lavičky, ktoré poznal a bol by ich veru s chuťou v tých ich lavičkách popreťahoval, keby sa nebol bál starej Vendrickej. A vždy pyšne uzavrie, že teraz sa jej už nebojí; len čo z toho, keď už ani nemôže. Tak Vdovu vždy len poplieska po zadku, popohládza po bokoch a potom sa s bohovaním, ale ako drak pustí do roboty.

Konečne sa povyzliekajú pri dennom svetle a bez náhlenia a — od odvlečenia z Vydrice nezažili taký šok, ako vo chvíli, ked zistia, čo sa v tábore udialo s ich postavami.

A mohli si to uvedomiť predsa aj skôr: nevysilujú sa, vela sedia a aj vela bez pohybu ležia, kým predtým sa celé noci hýbali, často až do úplného vysilenia. Teraz celú noc pokojne preležia, ba zväčša aj prespia. Kým mali na sebe od rána do večera táborové handry, potom šup do barchetových košieľ a šup pod deku, nestihli si jasne uvedomiť, ako rafinovane ich v tábore ničia kuchyňou a pristrkávajú k občianskemu stavu oveľa nenávratnejšie ako osvetovými prednáškami. (…) Ale teraz im konečne spadlo beľmo z očú a zistili, čo sa s nimi v tábore vlastne deje. Je im do plaču.

Carmen stojí pri svojej posteli, vyvracia hlavu dozadu, div si navykrúti krk a neveriaco pozerá na svoj sploštený zadok. Nehovoriac o tukových vankúšikoch na bruchu a poklesávajúcich prsiach. Brucho, pás i prsia až tak veľmi neutrpeli, ale ten zadok, to je pohroma. Tanečnica s takým zadkom, ktorý chlapov zrak nenaplní obdivom, žiadostivosťou aspoň na sekundu sa ho dotknúť, na minútu priložiť dlane na jeho srdiečka a teplom strašnej túžby sa k nemu pritlačiť, taký zadok nemôže mať úspech ani v poslednej vydrickej krčme, nie v nejakom nóbl viedenskom podniku alebo pred vyberavými a rozmaznanými zrakmi US Army, ktorej udatní seržanti preputovali počas vojny pol sveta.

— Vykrútiš si krk! — upozorní Carmen na neprirodzenú polohu Vdova a potom ešte musí do nej aj drgnúť, lebo stále, ako zhypnotizovaná, pozerá na svoje poklesnuté a trocha aj zmraštené zadné pologule. Carmen klesne zadkom na posteľ. Hneď sa spamätá a prevalí sa na bok, aby žialila v menej ubližujúcej polohe.

Tak tých všivákov na chodbe dokopala, že keď ju dovliekli do tábora, znova sa na ňu vrhli, strhli z nej sukňu a vyholili ju. Bývala vyholená už aj predtým, lebo na Vydricu chodili aj takí prasáci, čo sa dokázali odbaviť len na vyholenej. Ale v tábore Manda takú kurváreň nečakala. Pomaly si prejde rukou po sukni, ale aj brucho má také necitlivé, že by sa teraz potrebovala ponoriť do nejakého kotla s horúcou vodou a pol dňa sa v nej máčať. Zatne zuby, a keď nikde nevidí stráž, pomaly zíde po drevenom schodíku pred barak. Od ostrého svetla a slnka jej začnú slziť oči.

— Čo je zasa?

Prsia sa mu ako veľký had škrtič pritlačia odzadu na krk, zovrú ho ako do klieští, stlačia mu krčné tepny, až sa mu zatmie pred očami. Ďalej našťastie nič, lebo to sa Ucho len cez neho natiahlo za svojou podprsenkou. Zoberie ju, sadne si veľkým zadkom na okraj stola, vytiahne odkiaľsi ihlu-robotnicu a začne ňou zašívať rozrezaný košíček. Zamilované sa pritom na Plažáka usmieva. A v sladkom očakávaní odmeny, ktorá, ako je Ucho presvedčené, ju ani dnes večer neminie, aj slastne priviera oči.

(…)

Plažák opatrne, akoby to bola vzácna relikvia, zloží papierik a takmer so zbožným výrazom si ho dobre uschová. Pozrie na Ucho. Stále si zašíva podprsenku.

— Dobrá robota, — nevie zákryt nadmernú spokojnosť Plažák.

— Daj ešte papalkám, — využije hneď situáciu Ucho.

Plažák sa načiahne za fľašou ražovice. Potom, strhnutý vlastnou veľkodušnosťou voči nejakému bezvýznamnému táborovému Uchu, čiahne rukou pod stôl a vytiahne odtiaľ ledva načatú fľašu martelu.

— Óch! — prekvapene zareaguje Ucho. Odhodí podprsenku, ihlu-robotnicu si šikovne zastrčí kdesi pod pás a pristrčí Plažákovi svoje papale.

V náhlom rozmare si Plažák naleje do dlane koňaku, omočí si doň jazyk a načahuje sa ním, kde chce, a zasiahne. Líže, šúcha, plieska, bije jazykom a Ucho ho ešte pristrkávaním a híkaním povzbudzuje.

— Ach, ty ceckatá škatuľa, — brble Plažák. — Ty frnda, ty drnda, ty nadržaná kontráška, ty chlpaňa, ty ... — drví slová medzi zubami.

— Áno, áno, chcem tým všetkým byť, chcem, — chrčí mu do ucha jeho predĺžené Ucho, a aby Plažákove zuby a pery nedrvili len nejaké slová, strčí mu sama medzi ne svoje zdurené a tvrdé papale. Dusí ho nimi, tlačí ho nimi, udiera ho do zubov, mydlí mu pery a líca, zatlačí mu jazyk do krku, až Plažák začne vyvalenými očami prosiť o zľutovanie. Ale svet udavačov je tiež nemilosrdný, preto ho tak hneď spomedzi ceckov nepustí. Až ked jej zúfalým pohybom očú sľúbi, že ju urobí v prvom štátnom bordeli vedúcou bordeldámou a ona všetkým tým nafúkaným vydrickým primadonám ukáže, kto je. Konečne sa mu prestane pchať do krku, ba musí mu potom do neho naliať aj poriadny dúšok martelu, aby sa vôbec spamätal a aby ako Ucho neprišla o sľúbenú odmenu.

Plažák sa spamätáva naozaj pomaly. Pred očami sa mu ešte hodnú chvíľu robia krvavé kruhy, musí si koňakom aj potrieť sluchy, aby sa mu ustálil zrak a tep. Poriadne sa vyľakal: akoby bol práve prežil pokus o akýsi zvlášť rafinovaný atentát, rovnako rafinovane načasovaný na chvíľu, ked stratil svoju povestnú bdelosť a ostražitosť. Ved ho chcela naozaj udusiť ceckom. Nie je to v skutočnosti len predĺžená ruka tých štetiek? Najskôr mu ukladali o čest, potom s tým síce prestali, ale prečo by mu teraz nemohli ukladať priamo o život. Sú rafinované. Len ony mohli prísť na takýto zvrhlý spôsob jeho zlikvidovania. Áno, sú to ich spôsoby, ich kurevský rukopis. A ak jej to aj nenariadili priamo, určite to od nich odkukala a chcela si to na ňom vyskúšať. A on sa dozvie prečo!

— Zamkni, — povie Plažák chrapľavým hlasom.

Ucho sa na neho zamilované usmeje, pomaly sa pohne

k dverám, rozkošnícky pritom krúti zadkom. Zamkne na dva západy, obráti sa a zasa tak pomaly, teraz sa natriasajúc, sa k nemu blíži, na tvári má už zároveň aj dychtivý výraz šmelinárky a priekupníčky.

— Obráť sa. Celkom. A chyť sa stoličky. Tak, oboma rukami. Ešte pevnejšie. A zažmúr oči, bude prekvapenie.

— Ó, — vzdychne Ucho a zasa zavrtí zadkom.

Plažák pomaly otvára fiok na svojom stole. Keby sa Ucho náhodou obrátilo, zistilo by, že neotvára fiok, kde drží zhabaný tovar z UNNRY a ktorým ju vždy obdaruje, ale fiok, kde má svoje pracovné nástroje. A tak kým Plažák vyberá kábel a nehlučne si ho namotáva na pravú ruku, Ucho sa stále blažene usmieva.

Plažák vstane. Prudko zdrapne svoje predĺžené Ucho za vlasy a vytne mu prvú ranu.

— A teraz si niečo spolu predebatujeme! — stihne povedať ešte skôr, ako sa udavačka príšerne rozjačí.

— Čo to tu tak smrdí? — vysloví nahlas kolektívnu myšlienku práve Berta.

Odpoveďou jej je akési zaskučanie z kúta, ktoré sa hneď zmení na súvislé skuvíňanie. Niektorá rodí! napadne všetkým to isté, všetky to rovnako vyľaká, vyskočia z priční a narážajúc jedna do druhej zadkami, vrhnú sa za zvukom.

Hmatajú v tme, niečo nahmatajú. No nie je to brucho rodičky.

— Pre zmilované božie, nechajte ma. Som dobitá, — prehovorí ktosi z tmy plačlivo a odstrkuje ich ruky. Spoznajú Cukrikárkin hlas.

— To ty tak skuvíňaš? — konštatuje Carmen a všetkým hneď odľahne. — A čím tak smrdíš? Fuj, hádam...

— To nie je ... to je ražovica, — zasa plačlivo prehovorí Cukrikárka.

— Fuj! — zopakuje Carmen štítivo. — To ta ňou museli aj polievať.

— Áno, — zafňuká Cukrikárka. — To Plažák...Daj, preboha, nejaké svetlo, všetko na mne horí...

Chvílu bez súcitu hladia na jej nejasnú postavu na prični, potom sa Carmen predsa zľutuje, zazíva a ide zobrať kahanec. Rozožne ho a robí potom smrad ešte aj ním.

— Namojdušu, celú riť má rozsekanú, — povie s údivom Vdova, keď mihotavý plameň kahanca osvetlí Cukrikárku, skrútenú na bruchu, s nočnou košeľou vyhrnutou nad boky.

— Ten sa ale riadne rozvášnil, — pokrúti Carmen hlavou.

Cukrikárka zasa len zaskučí.

— Vidíš. Chcela si s vlkmi žiť, teraz s nimi aj zavýjaj! — neľútostne to komentuje Carmen.

— Ale aspoň sa jej to nezapáli, má to hneď aj s dezinfekciou, — vľúdnejšie konštatuje Vdova.

Cukrikárka zástene, podvihne k nim zmučenú tvár.

— Preboha, ženy, niečo studené ... priložte mi...

Ale čo? Barak je zamknutý, voda vo vedre oteplela a možno je už aj špinavá. Keby bolo niečo chladné a hladké. Len kde ... Dívajú sa na seba, zívajú, potom sa začnú aj obzerať okolo seba, Carmen si pomáha aj karbidkou. Niečo sa bielo, matne a čisto zaleskne. Hneď sa všetky zohnú: je to bruchatý porcelánový nočník pod grófkinou posteľou, vzácny dar priamo od ruskej cárovnej do jej svadobnej výbavy. Vdova ho opatrne, takmer úctivo vytiahne spod postele, nazrie do neho. Výrazom tváre dá najavo, že nie, nebol ešte použitý. Cukrikárka zasa začne stonať a skuvíňať, tak ďalej neváhajú: vyberú jej spod vankúša kašmírový ručník, dôkladne ním nočník zvonku poutierajú a potom jej ho Vdova opatrne priloží hladkým a od betónovej podlahy dobre vychladnutým dnom na rozšľahaný zadok. Cukrikárka zhíkne. Potom si uľahčené vydýchne, hlava jej padne na vankúš.

— Budeš teraz ako cárica. Ani si to nezaslúžiš, — povie Carmen, keď Vdova zasa tak opatrne položí nočník na iné miesto na zadku a Cukrikárka zasa slabo zhíkne. — Len híkaj, aspoň si budeš pamätať, aký somár si bola, ked si sa s nimi spriahla.

— Už nebudem, — zafňuká Cukrikárka. Tvár jej zalejú judášske slzy. Carmen len zazíva, sfúkne kahanec a všetky sa šmatlú späť do postelí. Súcitná Vdova zostane pri Cukrikárke a uľavuje jej.

(…)

Cukrikárka sa teraz presvedčila, čoho je ten odroň schopný, ked sa aj na nej vedel tak rozvášniť.